Prečo nemám rád cyklistov a iných

Friday, 25 July 2008

Prečo nemám rád cyklistov a iných

Asi pred mesiacom som zastavil na križovatke na stopke. Zozadu prišiel cyklista a predbehol ma sprava. To by bolo ešte v poriadku. Nezostal však napravo na krajnici, ale postavil sa predo mňa, konkrétne pred pravé predné svetlo. Aj to by bolo v poriadku. Problém bol v tom, že tá stopka tam bola kvôli neprehľadnej zákrute a ja som dával prednosť autám prichádzajúcim zľava - takže som sa pozeral doľava a cyklistu predbehnuvšieho ma sprava som absolútne nevidel. Zbadal som ho tesne pred sebou až v okamihu, keď som sa pohol. Našťastie som sa iba rozbiehal, ale aj tak som mu zabrzdil možno päť centimetrov za zadkom.

Tak mi napadlo, že ak by som ho zrazil, asi by policajti dali vinu mne. A ani to rozbité svetlo by mi nepreplatil...

O pár dní neskôr som vychádzal z parkoviska pri našom paneláku. Tiež je tam zákruta a výhľad do nej z pravej strany blokujú garáže - tak tam dali jednosmerku. Zastavil som, pozrel som sa doľava, nič nešlo, tak som sa pohol. Vyšiel som spoza tých garáží a uprostred cesty rovno oproti mne teta na bicykli. Bola tak blízko, že mi prakticky vypĺňala čelné sklo. Našťastie som sa tiež iba rozbiehal a stihol som zabrzdiť. Ona tiež. A ešte mi stihla vynadať, že som ju skoro zrazil. To, že je uprostred jednosmerky v protismere, jej zjavne nevadilo.

Do tretice mi adrenalín zdvihol rovno celý kŕdeľ cyklistov. Tentoraz som bol v pozícii chodca a potreboval som sa dostať na druhú stranu cesty. Disciplinovane som prišiel k prechodu pre chodcov a auto idúce zľava mi rovnako disciplinovane dalo prednosť. Sprava v druhom pruhu však išli za sebou štyria cyklisti. Ten prvý na mňa hľadel, ja na neho tiež. Pozeral mi do očí a ešte usilovnejšie ľliapal do pedálov. Ostatní tiež. Ja som si tak stál uprostred cesty a čakal som, kým králi na dvoch kolesách prejdú. Vôbec som po nich nechcel, aby zastavili a potom sa museli opäť rozbiehať. Úplne by stačilo, aby na chvíľu prestali šliapať, trochu spomalili a ja by som spravil tie tri kroky na druhú stranu...

Toto som chcel napísať už pred mesiacom a tu by to končilo. Po tom, čo Žitný zmietol skupinu cyklistov, sa mi to však nezdalo patričné.

Potom sa mi však stala takáto vec: Išiel som si kľukatou a úzkou cestou Horehroním, keď z jednej zákruty v protismere vyletelo čierne Audi - také, aké mal Žitný. Išlo minimálne stodvadsiatkou na ceste, kde som sa ja odvážil maximálne na povolenú deväťdesiatku a do zákrut som nešiel viac ako osemdesiat. Hm, nech si ide, keď na to má - ale on na to nemal. Z tej zákruty totiž vyletel polovicou auta na mojej strane. Asi iba inštinktívne som mykol volantom a uhol som na samý kraj. Naše spätné zrkadlá sa mihli tesne vedľa seba a čierny prízrak zmizol za ďalšou zákrutou. Celé to trvalo možno sekundu. Potom mi srdce začalo opäť biť.

No a ja som si uvedomil, že na ceste nemám rád každého, kto robí takéto blbosti - a je úplne jedno, či má o koleso viac alebo menej. Len cyklisti mali smolu, že sa im to v poslednom čase trochu nazbieralo.

P.S.: Aj mne sa, samozrejme, občas podarí kiks za volantom. Vtedy nemám rád ani sám seba.