čeho?

Every night and every morn Some to misery are born. Every morn and every night Some are born to sweet delight. Some are born to sweet delight, Some are born to endless night.

Ach, tá dnešná mládež...

Malého Jakuba pichol spolužiak štetcom. O pár dní zomrel. Je to tragédia pre všetkých - pre rodičov, učiteľov, kamarátov a napokon i pre toho, čo ho pichol.

Keď som si trochu zaspomínal, uvedomil som si, aké sme mali na škole šťastie - ja aj moji spolužiaci. Už v štvrtej triede na základnej škole som dostal strohú poznámku: "Naháňal sa a spôsobil spolužiakovi zranenie". Vnímal som to ako veľkú nespravodlivosť (triedna v štvrtom ročníku na mne "sedela"), pretože realita bola nasledovná: Ten pako naháňal mňa a ešte sa pri tom "šikovne" potkol o vlastné nohy a jednu z nich si rozrazil o takú nízku kovovú tyč z ohradenia okolo trávnika na školskom dvore. Hm, keby sa potkol o taký meter skôr a padol na tú tyč hrudníkom...

Vzápätí si ďalší spolužiak elegantne vyrazil dva predné zuby. Išli sme von na vychádzku a on si niečo zabudol v triede. Utekal naspäť, vo dverách sa potkol o prah a narazil zubami rovno na hranu lavice. Nič príjemné, ale na druhej strane - mohol naraziť aj čelom...

Pokračovalo to aj na strednej, kde sme získali povesť najkrvavejšej triedy. (Aby bola zachovaná kontinuita, mal som tam aj viacero spolužiakov zo základnej). Nehody sa sypali jedna za druhou. Jeden chalan mal napríklad fixkami pokreslenú celú lavicu. Dostal príkaz od učiteľky, aby to bolo do týždňa čisté. Nechcelo sa mu to šmirgľovať a tak si doniesol do školy poriadne široké dláto a začal to dávať dole v pásoch. Ďalší chalan si z neho začal robiť srandu a chcel ho kopnúť do zadku. Ten čistič lavice sa však otočil, ruku s dlátom mal voľne pri tele. No a ten kickboxer si naň napichol nohu - nártom. Normálne tam mal dieru. Krvi z neho tieklo, ajajaj. Veď som to musel ešte s jedným utierať po celej chodbe až k ordinácii zubárky (to bola jediná lekárka na škole a tak tam odkrivkal čakať na sanitku).

Ďalší chalan sa počas vyučovania nedopatrením podrezal. V chemických labákoch sme totiž mali aj také plastové fľaše zakončené sklenými rúrkami. Slúžili na dostrekovanie vody do skúmaviek počas pokusov. Samozrejme, že jeden debo ju vytiahol a začal striekať vodu na druhého spolužiaka. Ten sa proti nemu reflexívne ohnal rukou... Lenže! Tá sklená rúrka bola na konci odlomená a teda dosť ostrá. Výsledkom bol čistý rez cez žily na zápästí. Opäť raz k nám museli volať sanitku a niekoho zašívať.

Keď sledujem nejaké výčiny deciek vonku, je pre mňa veľmi ľahké zašomrať si: "Ach tá dnešná mládež". Omnoho ťažšie je pospomínať, čo sme stvárali my (to som ešte kopu vecí taktne vynechal). A najťažšie bolo priznať si to, akí sme boli lumpi a aké sme mali šťastie, že to vždy všetko dobre dopadlo. Inak by mnohí z nás skončili podľa známeho: "Fajčil na záchode, bude z neho vrah a zlodej..."

P.S.: Po skončení strednej školy sa takéto šťastie zjavne minulo. V triede sme boli jedenásti chalani, traja v priebehu desiatich rokov zomreli. Zakaždým to bola nehoda, ktorú zapríčinil niekto iný. Zjavne nemal náš tréning v zvládaní krízových situácií.

posted by: bajaja at December 21, 2006 21:38 | link | comments (2) |
ma sere

Comments:

#1  22 December 2006 - 06:16

 

Az takto krvavu mladost som nemal, ale tiez velku ulohu hrala nahoda a ked sa na to spatne pozeram, je velmi prekvapive, ze vsetky zranenia, ktore ma postihli, alebo ktore som sposobil inym boli v konecnom dosledku len malichernosti. Pritom niekedy slo len o centimetre a sekundy.

Anonymous

#2  23 December 2006 - 08:08

 

ja som mal najblizsie k vaznemu ale naozaj vaznemu urazu, ked som pozeral do mikroskopu a kamos ma buchol po hlave. Moje oko sa doverne spoznalo s mikroskopovym okularom a kua asi pat minut som nan poriadne nevidel

mojito

Comments: