čeho?

Every night and every morn Some to misery are born. Every morn and every night Some are born to sweet delight. Some are born to sweet delight, Some are born to endless night.

Chrobáčik

Aha, čo som našiel v striebornej búde!

posted by: bajaja at August 19, 2008 16:17 | link | comments (3) |
ma sere

Prečo jednoducho?

 

Prečo by sme robili veci jednoducho, keď idú aj zložito? Prečo by sme sa poškrabali ľavou rukou na ľavej strane hlavy, keď to ide aj pravou rukou popod koleno ľavej nohy? A prečo by sme používali termín „raketový čln“, keď sa dá napísať „loď prevážajúca zariadenia na vystreľovanie riadených striel“, však TASR?

posted by: bajaja at August 11, 2008 11:31 | link | comments (1) |
kacicky

Rádiu Jerevan nastali nové časy

Nový Čas dnes informoval na svojej zadnej strane i na webstránke o novej lodičke Romana Abramoviča. Jachta s menom Eclipse je vraj dlhá 168 metrov a momentálne sa preháňa v okolí Baleárskych ostrovov. Nasledujú viaceré podrobnosti o vybavení a technických parametroch lodičky.

Nuž, je pravda, že je to lodička, ale... Nemá 168 metrov, ale iba 118 metrov. Jej majiteľom nie je Roman Abramovič, ale iný ruský boháč, Andrej Meľničenko. Na korme má veľké písmeno A, ktoré však neznamená Abramovič, ako by si niekto hádam mohol myslieť. „A“ je totiž názov lode, ktorá sa tým pádom nevolá Eclipse.

Ale, aby som Novému Času nekrivdil, je tam ešte jedna pravdivá informácia. Lodička koncom júla naozaj bola v okolí Baleárskych ostrovov. Ukazuje to aj toto video:

Mimochodom, Abramovič naozaj bude mať novú lodičku menom Eclipse. Tá sa však ešte stále stavia a prakticky žiadne detaily o nej nie sú známe. Napríklad dĺžka sa uvádza od 147 metrov do 187 metrov. Odkiaľ sa Nový Čas dopracoval k tým 168 metrom, netuším. K ostatným údajom, ktoré uvádzajú, by som si však dovolil doplniť ešte jeden. Na začiatku píšu, že nová Abramovičova (čiže Meľničenkova) jachta pripomína skôr bojovú loď a chýbajú už len strely voda-vzduch alebo voda-zem. Ja doplním ešte voda-voda, samá voda...

posted by: bajaja at August 06, 2008 17:23 | link | comments (11) |
kacicky

Za dobrotu...

Zostane každý dobrý skutok po zásluhe potrestaný, alebo nie? Priznám sa, že neviem, ale dnešná skúsenosť ma nabáda veriť tomu, že skôr áno.

Bol som na nákupe v supermarkete na sídlisku. Bral som šesťkusové balenie ľadového čaju a pár základných drobností - chlieb, maslo a šunku. Pri pokladniach som si (ako obyčajne) vybral najpomalší rad, a tak som v duchu nákup prepočítal, odhadol som to na tri stovky a rovno som si ich aj nachystal.

Keď konečne prišiel rad na mňa, teta tých pár vecí nablokovala a oznámila mi výsledok - nejakých 100 korún. A ja poctivý blbec som jej okamžite povedal, že to sa asi pomýlila.

Najprv som si vypočul, že ona neokráda, že to je v poriadku a že prečo vlastne sa mi to zdá veľa. Až potom som sa dostal k tomu, aby som jej povedal, že sa mi to nezdá veľa, naopak, príliš málo. Vtedy sa upokojila, pozrela sa na účet a zistila, že namiesto šiestich čajov mi nablokovala iba jeden. Tak to nablokovala znova, vyhodilo jej to zhruba tie tri stovky, ktoré som odhadoval aj ja a mohol som zaplatiť.

Až doma som sa pri vykladaní vecí z tašky pozrel na účet a zistil som, že teta mi síce na druhý pokus správne nablokovala tých šesť čajov, ale zároveň tam nechala aj ten prvý pokus, takže som vlastne zaplatil sedem čajov. Že som ja blbec radšej nedržal hubu. Mohol som mať pokoj a dve stovky navyše.

posted by: bajaja at July 26, 2008 19:18 | link | comments (3) |
ma sere, pre srandu kralikom

Prečo nemám rád cyklistov a iných

 

Asi pred mesiacom som zastavil na križovatke na stopke. Zozadu prišiel cyklista a predbehol ma sprava. To by bolo ešte v poriadku. Nezostal však napravo na krajnici, ale postavil sa predo mňa, konkrétne pred pravé predné svetlo. Aj to by bolo v poriadku. Problém bol v tom, že tá stopka tam bola kvôli neprehľadnej zákrute a ja som dával prednosť autám prichádzajúcim zľava - takže som sa pozeral doľava a cyklistu predbehnuvšieho ma sprava som absolútne nevidel. Zbadal som ho tesne pred sebou až v okamihu, keď som sa pohol. Našťastie som sa iba rozbiehal, ale aj tak som mu zabrzdil možno päť centimetrov za zadkom.

Tak mi napadlo, že ak by som ho zrazil, asi by policajti dali vinu mne. A ani to rozbité svetlo by mi nepreplatil...

O pár dní neskôr som vychádzal z parkoviska pri našom paneláku. Tiež je tam zákruta a výhľad do nej z pravej strany blokujú garáže - tak tam dali jednosmerku. Zastavil som, pozrel som sa doľava, nič nešlo, tak som sa pohol. Vyšiel som spoza tých garáží a uprostred cesty rovno oproti mne teta na bicykli. Bola tak blízko, že mi prakticky vypĺňala čelné sklo. Našťastie som sa tiež iba rozbiehal a stihol som zabrzdiť. Ona tiež. A ešte mi stihla vynadať, že som ju skoro zrazil. To, že je uprostred jednosmerky v protismere, jej zjavne nevadilo.

Do tretice mi adrenalín zdvihol rovno celý kŕdeľ cyklistov. Tentoraz som bol v pozícii chodca a potreboval som sa dostať na druhú stranu cesty. Disciplinovane som prišiel k prechodu pre chodcov a auto idúce zľava mi rovnako disciplinovane dalo prednosť. Sprava v druhom pruhu však išli za sebou štyria cyklisti. Ten prvý na mňa hľadel, ja na neho tiež. Pozeral mi do očí a ešte usilovnejšie ľliapal do pedálov. Ostatní tiež. Ja som si tak stál uprostred cesty a čakal som, kým králi na dvoch kolesách prejdú. Vôbec som po nich nechcel, aby zastavili a potom sa museli opäť rozbiehať. Úplne by stačilo, aby na chvíľu prestali šliapať, trochu spomalili a ja by som spravil tie tri kroky na druhú stranu...

Toto som chcel napísať už pred mesiacom a tu by to končilo. Po tom, čo Žitný zmietol skupinu cyklistov, sa mi to však nezdalo patričné.

Potom sa mi však stala takáto vec: Išiel som si kľukatou a úzkou cestou Horehroním, keď z jednej zákruty v protismere vyletelo čierne Audi - také, aké mal Žitný. Išlo minimálne stodvadsiatkou na ceste, kde som sa ja odvážil maximálne na povolenú deväťdesiatku a do zákrut som nešiel viac ako osemdesiat. Hm, nech si ide, keď na to má - ale on na to nemal. Z tej zákruty totiž vyletel polovicou auta na mojej strane. Asi iba inštinktívne som mykol volantom a uhol som na samý kraj. Naše spätné zrkadlá sa mihli tesne vedľa seba a čierny prízrak zmizol za ďalšou zákrutou. Celé to trvalo možno sekundu. Potom mi srdce začalo opäť biť.

No a ja som si uvedomil, že na ceste nemám rád každého, kto robí takéto blbosti - a je úplne jedno, či má o koleso viac alebo menej. Len cyklisti mali smolu, že sa im to v poslednom čase trochu nazbieralo.



P.S.: Aj mne sa, samozrejme, občas podarí kiks za volantom. Vtedy nemám rád ani sám seba.

 

posted by: bajaja at July 25, 2008 22:29 | link | comments (1) |
svojraz narodnej dopravy

Template by motime.com  |  header image credit: Markus Gann © www.begann.de