Every night and every morn Some to misery are born. Every morn and every night Some are born to sweet delight. Some are born to sweet delight, Some are born to endless night.
AIF
Aprilka
etka
Fetiak
Garfield for President!!!
Germa
Junara
Kozo
Matisak
Nightclub
Old Shakyhand
Pár dobrých fejtónov
Ruziklan
Sovietsky surrealizmus v reáli
Thor
Tomass
Umbrelka
ZZ
today
September 2009
August 2009
May 2009
March 2009
February 2009
January 2009
December 2008
November 2008
October 2008
September 2008
August 2008
July 2008
June 2008
May 2008
April 2008
March 2008
February 2008
January 2008
December 2007
October 2007
June 2007
May 2007
April 2007
March 2007
February 2007
January 2007
December 2006
November 2006
October 2006
September 2006
August 2006
July 2006
June 2006
May 2006
March 2006
February 2006
January 2006
December 2005
November 2005
October 2005
September 2005
visited *loading* times
Nie, nie - teraz nejdem nadávať na svoju domovinu. Toto je popis obyčajnej reality.
Pred osemdesiatimi rokmi si niekto zmyslel, že sa narodí. V rámci najnovších rodinných povinností som si teda zmyslel, že sa v piatok vyberiem smerom na východ. Piatkový termín však zjavne kolidoval s vyšším plánmi, ktoré mali v úmysle zoslať na Slovensko oheň a síru, eeee, resp. sneh a vietor. Keď som o druhej poobede vyrazil z Bratislavy, vyzeralo to, že budem môcť písať o veľmi dobrodružnej plavbe naprieč Slovenskom. No, dopadlo to trochu inak. Tá plavba bola náročná najmä na trpezlivosť.
Pred Považskou Bystricou sa končí diaľnica. Jej dva pruhy sa spájajú so starou cestou a v kombinácii s piatkovým premnožením kamiónov to znamenalo neuveriteľnú zápchu. Posun o tri kilometre za tri hodiny. Sto metrov na jednotke a potom desať minút státia. A to tam ešte nesnežilo! Ani odskočiť za zvodidlo sa veľmi nedalo - na moste je to trochu problém. Čas sa dal krátiť počúvaním autorádia. Upozornenia, že v PB sa zdržím 45 minút mi však po troch hodinách už dosť liezli na nervy. Podobne ma iritovala značka obmedzujúca rýchlosť na 100 km/h, keď som na ňu asi štvrťhodinu tupo zíral. Keď som sa z rádia dopočul, že pri Liptovskom Mikuláši môžem rátať so zdržaním asi dve hodiny, vynásobil som to považskobystrickým koeficientom reality a hneď ako sa dalo, som to otočil (pred sebou som mal výhľad na cca 2 km zapchatej cesty). A nebol som sám.
Podľa rozhlasu boli policajti opäť vyrojení na cestách v rámci dopravno-bezpečnostnej akcie Jastrab. Tú zápchu som ich však organizovať nevidel. Ale to je pochopiteľné, tam by na pokutách za rýchlosť predvianočné príspevky veľmi nevybrali. Prekvapujúcim pozitívom bol pre mňa fakt, že všetci pokojne čakali a až na zopár výnimiek sa nikto netlačil dopredu po krajnici.
Po noci strávenej v Trenčíne sme sa v sobotu ráno vydali na pokračovanie. Až po diaľnicu za Ružomberkom to šlo bez problémov, tam nás odklonili na starú cestu. Diaľnica bola upchatá kamiónmi na letných galuskách. V Liptovskom Mikuláši sa opäť vyznamenali policajti. Na diaľničnom privádzači po nich nebola ani stopa, tak som išiel ďalej, naivne si mysliac, že tento úsek už je voľný. Omyl! Policajti ho blokovali, ale až úplne dole pri diaľnici. Tak som mohol po tom privádzači vycúvať naspäť a vrátiť sa na starú cestu.
Na diaľnicu púšťali až pri Východnej. Síce nebola odhrnutá (ale to cesty v okrese LM nie sú nikdy, keď tade v zime idem), ale až po Hybe sa dalo. Potom sa opäť upchala kamiónmi. Ďalšie dve hodiny pomalého posunovania, ale za Svitom bola predo mnou odrazu prázdna čistá cesta. Za tieto dve hodiny som však zistil, ako dopravné kalamity vznikajú. Tu už síce policajti organizovali dopravu a púšťali striedavo raz jeden pruh a raz druhý, ale našla sa kopa chytrákov, čo na to kašľali. Predstavte si, že v jednom pruhu cesty stojí auto za autom s minimálnymi rozostupmi. Asi desať ľudí naraz sa ich rozhodne predbehnúť, veď ten druhý pruh je voľný. Vtom sa oproti objaví kolóna, ktorú práve pustili policajti. Tých desať debilov sa nemá kam zaradiť, a tak stojí aj pruh, ktorý mal ísť. A takto sa to pravidelne opakovalo.
Nuž, ale napokon som sa na ten východ dostal. Ľudo síce svojho času povedal, že "Naspäť cesta nemožná", mne sa však v nedeľu išlo naspäť celkom dobre (až na sústavne sa upchávajúce ostrekovače a špinavé sklá). Po 15 víkendových hodinách za volantom cez pol Slovenska môžem povedať, že najhoršie bolo zasnežené pondelkové ráno v Bratislave. To bolo naozaj adrenalínové dobrodružstvo!
