Pan Hodný

Thursday, 22 September 2005

Ľudia si obyčajne myslia, že som stále naštvaný. Darmo im vysvetľujem, že to nie je pravda, že ja sa tak normálne tvárim a nič mi nie je. Neustále sa ma vypytujú, čo sa mi stalo. Keďže sa iba veľmi zriedka naozaj naštvem, sám som to nemal veľmi s čím porovnať a pomaly som im začínal veriť, že sa naozaj tvárim permanentne naštvano. Dnes som sa však presvedčil, že to ani zďaleka nie je pravda.

Začalo sa to v obchode. Najprv ma nahnevalo zopár ľudí a potom, keď som sa dostal na rad, teta za pultom sa na mňa pozrela a začala sa mi z ničoho nič ospravedlňovať aj za to, za čo nemohla. Trochu ma to prekvapilo, ale deň sa ešte len začínal. Išiel som na poštu poslať balík do cudziny.

Slečna za prepážkou sa ma pýta: "Kam to bude?"

"USA," odpovedám.

Slečna za prepážkou sa začne prehrabávať v príručkách a po chvíli sa pýta druhej slečny za prepážkou: "Čo je to to USA?"

"Čo ja viem, ja som nebola dobrá zo zemepisu," hovorí nato druhá slečna za prepážkou.

Po chvíli ďalšieho hľadania našli cenník do Spojených štátov amerických a mohol som vypísať sprievodku. Ešte som musel vysvetliť, že k balíku by malo byť priložené aj colné vyhlásenie, a že je to taký zelený papierik, a že ho tam isto majú. Keď ich slečna našla v skrinke celú kopu a jeden som monol vyplniť, odišiel som z neistým pocitom, či sa môj balík dostane aspoň za hranice, nie to ešte za veľkú mláku.

V takomto rozjímaní som zašiel do banky zameniť si peniaze. Ešte stále zamyslený nad osudom svojho balíka som podal slečne za prepážkou v banke (to je už tretia v tomto príspevku!) občiansky preukaz a peniaze. Slečna sa na mňa pozrela, profesionálny úsmev okamžite zmizol a začala sa tváriť mierne neisto. Nato skontrolovala pod ultrafialovou lampou môj občiansky a peniaze uložila do pokladne bez toho, aby sa na ne čo i len pozrela.

Je to tak. Môj bežný výraz je naozaj normálny a neutrálny. Musím tiež začať poriadne trénovať ten dnešný výzor. Pan Hodný je síce nedostihnuteľný vzor, ale ten pocit aj tak stojí za to.