O čistom svedomí
Začiatkom tohto roka sa naši ústavní činitelia rozhodli zvyšovať hrdosť na našu históriu. Premiér Robert Fico spomínal Svätopluka či Jánošíka, ale to už rozoberali iní. Napríklad tu. Mňa doslova nadvihol zo stoličky predseda NR SR Pavol Paška. A to mám proti politikom vypestovanú slušnú hrošiu kožu. Pánovi Paškovi sa to podarilo nasledovnými slovami z jeho prejavu: „Nikdy sme nikoho nedobývali, nikdy sme neškodili žiadnemu inému národu. Sme národ s čistým svedomím, národ mierumilovný – národ, ktorý má byť na čo hrdý. Pretože taká, aká je Európa dnes - plná mieru a porozumenia - také bolo Slovensko a Slováci vždy!"
Hm, a čo tých 50-tisíc vojakov, ktorých Slovensko poslalo v lete 1941 na východný front? Sovietsky zväz nám predtým nevyhlásil vojnu, dovtedy nemal voči Slovensku žiadne územné nároky. Ak sa teda naši vojaci nepodieľali na dobyvačnej vojne, čo to teda bolo? Turistický zájazd? A keď sme pri čistom historickom svedomí – čo tých 65-tisíc Židov a ďalších občanov Slovenska, ktorých sme nechali odviezť do koncentrákov? Asi stačí to, že sú už dávno mŕtvi a tak nás ich hlasy nemôžu rušiť z našej idylky.
Nemienim z ničoho obviňovať našich vtedajších vojakov. Mnohí si plnili svoje povinnosti ako najlepšie vedeli. Chyby má na svedomí najmä ich politické vedenie, ktoré sa za to po vojne aj zodpovedalo. Rovnako sa nemienim vyžívať v nejakom rýpaní do svojej vlasti a sebatrýznení za to, že som Slovák. Nemienim sa však ani tváriť, že sa niektoré veci nestali. Je to minulosť, zmeniť sa to nedá, ale aj to je súčasť našej histórie.
Neviem si spomenúť na žiadny národ, ktorý by mohol s čistým svedomím povedať, že je úplne bez viny. Slovensko podľa Pašku to dokáže. Hrdosť na vlastnú minulosť je dobrá vec. Mala by však byť založená na pozitívnych príkladoch, a nie na klamstve, drzosti a neskromnosti.