Every night and every morn Some to misery are born. Every morn and every night Some are born to sweet delight. Some are born to sweet delight, Some are born to endless night.
AIF
Aprilka
etka
Fetiak
Garfield for President!!!
Germa
Junara
Kozo
Matisak
Nightclub
Old Shakyhand
Pár dobrých fejtónov
Ruziklan
Sovietsky surrealizmus v reáli
Thor
Tomass
Umbrelka
ZZ
today
July 2008
June 2008
May 2008
April 2008
March 2008
February 2008
January 2008
December 2007
October 2007
June 2007
May 2007
April 2007
March 2007
February 2007
January 2007
December 2006
November 2006
October 2006
September 2006
August 2006
July 2006
June 2006
May 2006
March 2006
February 2006
January 2006
December 2005
November 2005
October 2005
September 2005
visited *loading* times
Párkrát som už napísal, že Čuk Noris je môj obľúbenec. Veeeeľký obľúbenec. Táto premena Walkera Texas Rangera na Waltera Texas Řidiča sa určite zaradí do zlatého fondu jeho kinematografie. Aspoň ja sa rehocem ešte teraz.
Presne pred rokom som bilancoval jeden dávny rest. Rozhodol som sa bilancovať opäť - nie rok 2006, ale tiež jednu starú cestu. A nebojte sa, budem sa tentoraz snažiť, aby to nebolo také dlhé.
Bolo to v lete roku 2000. Bol som vtedy hrdým vlastníkom čerstvo plnoletej oranžovej stopäťky, ktorú som láskyplne volal Lady Škoda. Vo svojich osemnástich rokoch však už začínala poškuľovať po dôchodku. Povedal som si, že jej dožičím parádnu labutiu pieseň - okružnú jazdu po Poľsku. Odkedy som totiž čítal knihu Pán Tragáčik a templári, túžil som vidieť Malbork. A ten je úplne na opačnej strane Poľska od slovenských hraníc.
Pred cestou sa mi zdalo, že Lady Škoda trochu horšie šlape, tak som s ňou zašiel k známemu mechanikovi. Dobre som urobil - motor išiel v podstate len na tri valce, v spojke bolo niečo prasknuté, svetlá už tiež končili a to som spomenul len to najdôležitejšie. Známy mal čo robiť, opravu dokončil v noci pred plánovaným odchodom.
Naložili sme sa do nej štyria aj so stanmi, batohmi - no doslova ako sardinky. Uvažovali sme, že sa budeme striedať, ale keď som to videl, radšej som celé dva týždne odšoféroval sám. Vodič mal totiž suverénne najviac miesta. 
Pri prechode cez hranice ma poľský colník zavolal bokom. Pozerá do papierov a opýtal sa, kam chceme ísť. Hovorím: "Krakov, Toruň, Štetín, Gdaňsk..." Colník sa ešte raz pozrel do papierov. "Szczecin? A auto jest Škoda?" vyvalil neveriaco oči...
Prvou zastávkou bol Krakov. Pekné mesto, je dosť blízko, tak si tam odskočte a popozerajte si ho sami. Ja len pripomeniem, že za dosť preplneným starým mestom a kráľovským hradom Wawel, ktorý sa turistami hemžil ešte viac, je židovská štvrť, ktorá je naopak dosť tichá a pokojná (aspoň vtedy bola). A je v nej výborná štýlová krčma Alchemia.
Od Krakova do Čenstochovej sa ťahá pás skalnatých kopčekov. Poliaci túto trasu volajú Chodník orlích hniezd. Na tých skalách je kopa zrúcanín. Odporúčam najmä Ogrodzieniec. Je to nádherný hrad. Dávni stavitelia skalné stĺpy pospájali múrmi a voila: mali vonkajší okruh hradieb.
Za zmienku po ceste k moru stojí ešte Toruň. Nádherné zachovalé stredoveké mesto, rodisko Koperníka. Kúsok od centra je ruina križiackeho hradu, ktorý zbúrali mešťania ešte dakedy v stredoveku. V Toruni bol aj celkom dobrý kemp. Tie boli v Poľsku všeobecne lacnejšie ako u nás, ale tomu zodpovedala aj kvalita a služby (väčšinou žiadne). Keď to však bolo drahšie, ako v Toruni, človek hneď videl, za čo si priplatil - nové čisté sprchy, upravené priestory, atď.
V Stargarde pri Štetíne sme skončili na pár dní u Poliakov, ktorých sme predtým spoznali v Slovenskom raji. Spolu s nimi sme išli do Štetína na letisko, kde nejaká televízia zorganizovala zadarmo koncert pár poľských hviezdičiek a Alphaville. To bola sranda. Mraky ľudí a potoky piva. Mimochodom, hovorí sa, že poľské pivo je veľmi zlé. Myslím, že je iba trochu iné. Prvý, možno ešte druhý raz chutí divne. Potom si zvyknete... Na tom koncerte som ho vypil toľko, že na Alphaville som skákal ako na najväčších hardcorových drtičov. 
Keď je dlhšie slnečno, vyhreje sa aj Baltské more tak, že sa v ňom dá kúpať. My sme mali šťastie, celý čas pražilo. Ale pri mori je toho dosť aj na pozeranie. Trebárs kúsok od Świnoujścia je dedinka Trzęszacz. Na kraji útesu tu stojí posledná stena gotického kostola. V čase, keď ho postavili, bol dva kilometre od brehu. Za nejakých 700 rokov došlo more až k nemu...
Najviac som sa tešil na miesto zvané Łeba. Mapa totiž hlásala, že sú tam piaski ruchome - pohyblivé piesky. Pravdupovediac, nevedel som, či si mám predstaviť pieskové prepadliská, ako v dobrodružných filmoch, tak som bol dosť zvedavý.
To, čo som tam uvidel, mi vyrazilo dych. Pohyblivé piesky - to je obrovská duna, vysoká asi 60 metrov, dlhá niekoľko kilometrov a široká niekoľko sto metrov. Vietor ju pomaly presýpa. V ceste jej stoja stromy. Keď ich piesok zasype do určitej výšky, začnú vyschýňať, poddajú sa a duna pomaly postupuje ďalej. Dojem z tej masy sa dá ťažko opísať. V stredoveku kúsok od nej postavili mesto. Chvíľu odolávalo, potom ho museli opustiť. Súčasná Łeba stojí o pár kilometrov ďalej od tej starej. Z pôvodného mesta vidno iba kus steny kostola. Keď k nemu prídete, poviete si - no a čo? Veď to je iba taký malý tehlový múrik. Keď sa naň však lepšie pozriete, uvidíte na ňom nábeh klenbového oblúka. A vtedy si uvedomíte, že zvyšok kostola a vlastne celé mesto je niekde tam dole, pod vašimi nohami.
Za pozornosť určite stojí aj Gdańsk, tam sa dá nájsť veľa pekných zákutí. Ja som však všetkých hnal ďalej, do Malborku. A stálo to za to. Z tej strany, z ktorej sme došli, sa nám náhle otvoril pohľad na hrad na druhom brehu rieky. Je to fakt megahrad. V stredoveku odolal všetkým obliehaniam. Na konci druhej svetovej vojny sa v ňom dokonca dosť dlho úspešne bránil nemecký lazaret. Výsledkom bojov v roku 1945 bola prakticky zničená východná strana hradu. Hlavná veža sa napríklad zrútila na kaplnku. Dva vnútorné hrady Poliaci kompletne zrekonštruovali, tretí vonkajší okruh hradieb však nechali tak. To ma sklamalo, pretože z nich miestami ostali zvyšky múrov a veže - dnes sú roztrúsené medzi panelákmi! Najsevernejšia veža hradu napríklad ostala stáť, ale od zvyšku celého obrovského komplexu ju oddeľuje železničný most. Tomu sa hovorí úcta k pamiatkam. Ale aj bez tohto vonkajšieho opevnenia je Malbork asi najväčším hradom, aký som kedy videl.
Varšave sme sa oblúkom vyhli, nemali sme chuť na preplnené veľkomesto. Na hlavnom ťahu Gdańsk-Varšava som skoro zrazil cyklistu. O desiatej v noci si to hasil nadrbaný domov a kľučkoval od krajnice do stredu a naspäť. Bol to dosť adrenalín, zrazu zbadať v stretávacích svetlách cyklistu krížom cez cestu. Dupol som na brzdu, strhol volant a minul som ho o pár centimetrov. Pochybujem, že prežil dlhšie ako desať minút. Tá cesta bola aj v noci poriadne frekventovaná (preto tie stretávacie svetlá) a trúfam si povedať, že kamióny, ktorých tam jazdilo tiež dosť, majú v porovnaní so škodovkou o niečo horšie možnosti prudko zabrzdiť a vyhnúť sa zrážke.
Inak boli poľské cesty veľmi dobré - respektíve vodiči na nich. Diaľnic a rýchlostných ciest majú pomenej, zato majú na hlavných ťahoch široké krajnice. Kto je pomalší, uhne na kraj a ostatní ho predbiehajú bez toho, aby prešli do protismeru. Potom si len zablikajú. Jediní, kto tento zvyk nedodržiava, sú nemeckí kamionisti. Aj ja som si veľmi rýchlo privykol, nemal som problém uhnúť a pár fiatiek som takto predbehol aj na škodovke. Keď som sa vrátil naspäť na Slovensko, chvíľu som sa podvedome uhýbal aj tu, ale nemalo to zmysel. Pochopil som to, keď sa niekto náhodou uhol na krajnicu mne. Tiež som otáľal s predbehnutím, pretože tu je to nezvyk a neviem, či sa mi v poslednej chvíli z tej krajnice nevráti naspäť do cesty.
To je všetko. Pre Lady Škodu to vtedy bola naozaj labutia pieseň. Prešla vyše 4000 km po Poľsku, ale potom už skoro nejazdila. Všetko sa na nej začalo kaziť a museli sme ju predať. Teraz som začal rozmýšľať, že si tú cestu zopakujem. Toto leto to asi nestihnem, ale potom - ktovie? Minimálne by som si chcel všetky tie miesta nafotiť.
Malého Jakuba pichol spolužiak štetcom. O pár dní zomrel. Je to tragédia pre všetkých - pre rodičov, učiteľov, kamarátov a napokon i pre toho, čo ho pichol.
Keď som si trochu zaspomínal, uvedomil som si, aké sme mali na škole šťastie - ja aj moji spolužiaci. Už v štvrtej triede na základnej škole som dostal strohú poznámku: "Naháňal sa a spôsobil spolužiakovi zranenie". Vnímal som to ako veľkú nespravodlivosť (triedna v štvrtom ročníku na mne "sedela"), pretože realita bola nasledovná: Ten pako naháňal mňa a ešte sa pri tom "šikovne" potkol o vlastné nohy a jednu z nich si rozrazil o takú nízku kovovú tyč z ohradenia okolo trávnika na školskom dvore. Hm, keby sa potkol o taký meter skôr a padol na tú tyč hrudníkom...
Vzápätí si ďalší spolužiak elegantne vyrazil dva predné zuby. Išli sme von na vychádzku a on si niečo zabudol v triede. Utekal naspäť, vo dverách sa potkol o prah a narazil zubami rovno na hranu lavice. Nič príjemné, ale na druhej strane - mohol naraziť aj čelom...
Pokračovalo to aj na strednej, kde sme získali povesť najkrvavejšej triedy. (Aby bola zachovaná kontinuita, mal som tam aj viacero spolužiakov zo základnej). Nehody sa sypali jedna za druhou. Jeden chalan mal napríklad fixkami pokreslenú celú lavicu. Dostal príkaz od učiteľky, aby to bolo do týždňa čisté. Nechcelo sa mu to šmirgľovať a tak si doniesol do školy poriadne široké dláto a začal to dávať dole v pásoch. Ďalší chalan si z neho začal robiť srandu a chcel ho kopnúť do zadku. Ten čistič lavice sa však otočil, ruku s dlátom mal voľne pri tele. No a ten kickboxer si naň napichol nohu - nártom. Normálne tam mal dieru. Krvi z neho tieklo, ajajaj. Veď som to musel ešte s jedným utierať po celej chodbe až k ordinácii zubárky (to bola jediná lekárka na škole a tak tam odkrivkal čakať na sanitku).
Ďalší chalan sa počas vyučovania nedopatrením podrezal. V chemických labákoch sme totiž mali aj také plastové fľaše zakončené sklenými rúrkami. Slúžili na dostrekovanie vody do skúmaviek počas pokusov. Samozrejme, že jeden debo ju vytiahol a začal striekať vodu na druhého spolužiaka. Ten sa proti nemu reflexívne ohnal rukou... Lenže! Tá sklená rúrka bola na konci odlomená a teda dosť ostrá. Výsledkom bol čistý rez cez žily na zápästí. Opäť raz k nám museli volať sanitku a niekoho zašívať.
Keď sledujem nejaké výčiny deciek vonku, je pre mňa veľmi ľahké zašomrať si: "Ach tá dnešná mládež". Omnoho ťažšie je pospomínať, čo sme stvárali my (to som ešte kopu vecí taktne vynechal). A najťažšie bolo priznať si to, akí sme boli lumpi a aké sme mali šťastie, že to vždy všetko dobre dopadlo. Inak by mnohí z nás skončili podľa známeho: "Fajčil na záchode, bude z neho vrah a zlodej..."
P.S.: Po skončení strednej školy sa takéto šťastie zjavne minulo. V triede sme boli jedenásti chalani, traja v priebehu desiatich rokov zomreli. Zakaždým to bola nehoda, ktorú zapríčinil niekto iný. Zjavne nemal náš tréning v zvládaní krízových situácií.
V počte kačičiek už má TASR prakticky nedostihnuteľný náskok. Je však chvályhodné, že oddelenie zaujímavostí SITA to nevzdáva a v poslednej dobe sa ho snaží čo najviac stiahnuť. Aj dnes sa im podarilo získať bodík.
Správička sa začínala titulkom - USA: Ohlásili držiteľov cien Grammy za celoživotné dielo. Hneď prvá veta hlásala: "Skupiny The Doors, Grateful Dead a folkový spevák Joan Baez sa ocitli medzi umelcami, ktorí na budúci rok získajú cenu za celoživotné dielo počas udeľovania hudobných cien Grammy."
Folk singer! To je ten kameň úrazu! Človek, čo to prekladal, Joan Baez zjavne nepozná. Zjavne mu ani nenapadlo, že folk singer môže byť v angličtine muž, ale aj žena.
Ak by si dal tú námahu, otvoril google, klikol na images a zadal Joan Baez, tak by zistil, že chlap to asi nie je. Záležitosť desiatich sekúnd...
Hurá! Konečne nemusím rýpať iba do TASR. Ďalší príspevok do zbierky kačičiek mi poskytla naša druhá agentúra - SITA. V sekcii zaujímavostí mali dnes správu s nasledovným titulkom - USA: Severný pól by po súčasnom trende mohol zmiznúť do roku 2040.
Pevne verím, že aj keď sa všetok ľad v Arktíde roztopí, že nám tam ten severný pól ostane. Viete si predstaviť ten kolotoč, keď sa naša matička Zem bude krútiť iba okolo južného pólu?
Mimochodom, rovnakú správu vydala SITA už nejakú polhodinku predtým v sekcii zahraničie. Tam bol správny titulok - ARKTÍDA: Už v roku 2040 môže byť severný pól v lete bez ľadu.
Template by motime.com | header image credit: Markus Gann © www.begann.de