Every night and every morn Some to misery are born. Every morn and every night Some are born to sweet delight. Some are born to sweet delight, Some are born to endless night.
etka on Aprílové kačičky...
bajaja on Nový odkaz
etka on Nový odkaz
Mo'nonymous on Nový odkaz
etka on Nový odkaz
AIF
Aprilka
etka
Fetiak
Garfield for President!!!
Germa
Junara
Kozo
Matisak
Nightclub
Old Shakyhand
Pár dobrých fejtónov
Ruziklan
Sovietsky surrealizmus v reáli
Thor
Tomass
Umbrelka
ZZ
today
May 2008
April 2008
March 2008
February 2008
January 2008
December 2007
October 2007
June 2007
May 2007
April 2007
March 2007
February 2007
January 2007
December 2006
November 2006
October 2006
September 2006
August 2006
July 2006
June 2006
May 2006
March 2006
February 2006
January 2006
December 2005
November 2005
October 2005
September 2005
visited *loading* times
Najprv Vás poprosím, aby ste si prečítali tento článoček. Ďalšie podobné si môžete pozrieť trebárs aj tu alebo tu.
Tak, a teraz sa zahráme hru „Nájdi rozdiel!" Nasleduje totiž správa TASR, ktorá uvádza toto:
Trojročný Jack Neal predal na internete auto nič netušiacich rodičov
„Na nemilé prekvapenie svojich rodičov vydražil iba trojročný Angličan na internete rodinný automobil. Niekoľkými kliknutiami na správne tlačidlá počítačovej klávesnice predal 3-ročný Jack Neal počas internetovej aukcie malé japonské auto ružovej farby za 9000 libier (502 000 Sk).
Rodičia zo stredoanglického mesta Sleaford sa o obchodnej transakcii synčeka dozvedeli až z oznámenia o úspešnej dražbe, ktoré im zaslali organizátori aukcie elektronickou poštou.
Neskôr sa zistilo, že matka chlapčeka surfovala po webovej stránke aukčného domu a do počítača zadala už aj svoje heslo. Chlapček využil chvíľu, keď mama musela od počítača odbehnúť, otvoril si okienko s ponukou automobilov a klikol na funkciu "okamžitý predaj". Chlapčekova matka Rachel Nealová označila svojho potomka za počítačového génia.
Otcovi sa podarilo v poslednej chvíli telefonátom do obchodného domu, ktorý mal predaj auta zrealizovať, celú obchodnú operáciu zastaviť.“
Fúú, a je to za nami. Takže, kde je ten rozdiel? Žeby medzi sell a buy? OK, každý robí chyby (aj ja - a mnoho), ale úplne otočiť zmysel správy? Alebo sa všetci mýlia a iba TASR má pravdu? Aj o tom som rozmýšľal (no dobre, iba na malú malilinkú chvíľočku). Ale to by musel byť ten trojročný chalan naozaj génius. Kým na kúpu na eBay stačí raz kliknúť a potom to ešte raz potvrdiť, na predaj by musel správne vypísať asi päťstranový dotazník a ešte uploadnúť fotku toho auta. A až taký frajer podľa mňa nie je.
Každý deň sa stretávam s fotkami, ktoré sú mierne povedané nechutné. Mŕtvolky na všetky možné spôsoby, kaluže krvi, roztrhané telá. V tom všetkom sa vyžívajú viaceré fotografické agentúry. Ale prakticky nič z toho sa do slovenských médií nedostane. Našťastie, až taký bulvár u nás nie je. A propos bulvár: všetci naň nadávajú, a pritom mal Nový Čas vyšší náklad ako Pravda a Sme dokopy, o časopisoch ani nehovoriac - je to asi ako s reality šou, všetci nadávajú, ale aj tak pozerajú.
Čo je však na takýchto záberoch najnechutnejšie, je ten morbídny záujem, ktorý u ľudí vyvolávajú. Pamätám si, keď sa objavilo prvé video popravy rukojemníka v Iraku. Našli sme ho ešte s jedným kolegom na internete. Najhorší bol zvuk pri tom, ako mu zaživa odrezávali hlavu. Nedokázal som to dopozerať. Keď sa informácia o tom videu rozšírila po firme, prišla za nami vyše polovica kolegov z iných oddelení, aby sme im to pustili. Doslova im tiekli sliny, jak to chceli vidieť.
Presne toto mi pripomínajú nasledujúce obrázky. Na tom prvom sú trosky lietadla, ktoré havarovalo v Pakistane. Radšej som vyštvorčekoval tri mŕtvoly, ktoré boli nakopené v strede. Boli jednak roztrhané a jednak spálené - nič pekného. Najdôležitejšia je však tá ruka naľavo - niekto si práve tie telá fotí mobilom.
Táto druhá fotka je možno ešte horšia svojou zdanlivou nevinnosťou. Všimnite si výraz tej baby s kamerou. A teraz to hlavné - to pred ňou sú trosky stropu tunela, ktorý sa zrútil v Bostone. Rozdrvilo to auto, v ktorom zomrela jedna žena. A táto tu si to filmuje...
Pozor! Nasleduje nudný a zdĺhavý popis nepokojov v noci z utorka na stredu v Budapešti. Na druhej strane, nikto vám nedá toľko písmeniek zadarmo. A to sa vyplatí!
Do Budapešti sme s fotografom dorazili v utorok okolo šiestej večer. Obišli sme miesta pondelkových nepokojov, všade stáli policajti. Na pamätníku sovietskym vojakom bola vyliata biela farba a nápisy: „Špinaví komunisti" a „Gyurcsány, choď..." Kam, to už pisateľ nestihol dokončiť.
Pred parlamentom bola demonštrácia za odstúpenie Gyurcsánya. Klasický míting. Z diaľky, ako sme sa blížili, to dokonca pripomínalo hudobný festival. Hrala kapela, na stolíkoch predávali praclíky, dookola stál tucet prenosových vozov. Boli sme tam asi dve hodinky, za ten čas sa dav slušne rozrástol. Na začiatku tam boli možno dve tisícky, keď sme okolo deviatej odchádzali, tak asi desaťtisíc ľudí. Došli aj dôchodcovia, aj celé rodiny. Keď sme ich spovedali, boli si istí, že násilnosti sa nezopakujú. To predsa oni nechcú. Oni nie...
Ouvertúra
Dostali sme echo, že po tom, čo predchádzajúcu noc vydrancovali televíziu, bude tentoraz cieľom podobného útoku budova rozhlasu. Tak sme išli tam. Vodné delo, desiatky policajtov, zátarasy a pred nimi asi dvadsať novinárov. To bolo všetko. Tri hodiny sa nič nedialo. Občas sa prišli autom pozrieť týpci s vyholenými hlavami, zhodnotili situáciu a odišli. Fotograf bol sklamaný. Chcel nejakú akciu a nič sa nedialo. Dokonca sa naučil, ako sa po maďarsky povie "skapal pes".
Maďarskí novinári mali motorizovaných kolegov na viacerých miestach a tak boli informovaní. Od parlamentu už odchádzali rodinky s deťmi, ostávalo tvrdé jadro. Pomaly sa im míňali pokriky a tak už okrem „Ria-Ria-Hungaria" skandovali aj "Kto mi dá cigaretu?" a podobné kraviny. Kúsok pred polnocou sa ich asi tisícka pohla do ulíc. Zjavne nevedeli, kam idú. Párkrát sa zastavili a dohadovali, čo ďalej. Aj pred rozhlas sa došla pozrieť prieskumná skupinka futbalových hooligans. Mlaďasov viedol asi štyridsaťročný, veľmi "sympaticky" vyzerajúci týpek. Führer bol realista, pokrútil hlavou, zavolal z mobilu a zavelil k odchodu.
Policajti podobne strážili aj iné miesta. Hlavný prúd napokon skončil pri sídle Gyurcsányovej socialistickej strany. Tam ich čakali kordóny ťažkoodencov a jazda na koňoch. Demonštranti prišli z viacerých smerov a začalo sa „vyjednávanie". Niektorí sa policajtov snažili ukecať, aby ich pustili, iní im iba nadávali.
V uličke, kde som stál, priletela zozadu jedna fľaša. Rozprskla sa na streche zaparkovaného auta. Kordón policajtov sa zavlnil, ale zatiaľ zostal stáť. Akcia, ktorej sa toľko dožadoval fotograf, sa začala na druhej strane. Jedna mladá baba tam najprv polhodinu policajtom nadávala. Keď sa k nim rozbehla s takým tenkým kovovým prútom a zahnala sa, strekol jej jeden zblízka slzákom do ksichtu. Tyčka, ktorou sa zaháňala, už nestihla dopadnúť - zato babenka áno. Vzápätí sa rozbehli dopredu aj policajti.
Všetci sme začali behať po uličkách. Policajti a chuligáni totiž hrali takú zvláštnu hru. Na jednom konci ulice trebárs koňmi všetkých vytlačili a na druhej strane zatiaľ iná skupina narýchlo postavila barikádu a zapálila nejaký ten kontajner. V tej mele uviazla kopa ďalších ľudí, ktorá voľky-nevoľky musela behať hore-dole tiež. Takému rozbehnutému policajnému koňovi ťažko vysvetlíte, že s tým nič nemáte.
Čo to bolo za zberbu?
Tí, čo zaútočili na policajtov, sa zjavne chceli iba pobiť. O žiadneho Gyurcsánya im nešlo. Boli to futbaloví hooligans, ktorým vadí, že na štadiónoch nemajú toľko priestoru na bitku a dávajú tam na nich príliš veľký pozor. Menšiu časť tvorili naivní idealisti, ktorí si mysleli, že naozaj robia nejakú revolúciu, potom pár anarchistov a ožratých metalistov. Tí všetci sa obyčajne nemajú radi a teraz sa paradoxne spojili proti policajtom.
Zhruba taký istý počet však tvorili ľudia, ktorí sa buď prišli pozrieť iba zo zvedavosti, alebo náhodou išli okolo. Naháňačka v uliciach bola totiž taká chaotická, že sa dav zrazu objavil v jednej uličke a o blok ďalej nikto netušil, čo sa deje. Do toho sa ešte zamiešali majitelia áut, ktorí sa zúfalo snažili preparkovať svoje tátoše – často iba pár metrov od zúriacej bitky.
Pamätám si jednu surrealistickú scénu - na jednej ulici boli dva-tri erotické salóny. Pracovníčky bordelov nemali kunčaftov a tak stáli v hlúčikoch vo dverách a sledovali ten bordel vonku.
Prihovoril sa mi jeden mladý chalan. Vravel, že videl v telke priamy prenos a zistil, že je to iba kúsok od jeho domu, tak vyšiel von pozrieť sa. Krútil hlavou nad tým, že aký to má zmysel. To je len násilie pre násilie, hovoril, tí lumpi žiadny cieľ nemajú.
Počul som prirovnania k povstaniu z roku 1956 aj k parížskym nepokojom. Oboje je blbosť. Po prvé, nevyháňajú žiadnych okupantov z krajiny. A Paríž? Tam sa búrila odstrkovaná chudobná mládež v getách na predmestí. Tieto vymleté hlavy si potrpeli na značkové oblečenie (Lonsdale a Martens nie sú práve najlacnejší špás) a bitka je pre nich zjavne jedinou kratochvíľou.
Hlavná demonštrácia pred parlamentom nemala s tým v uliciach naozaj nič spoločné. Aj tá však priťahuje všetkých možných exotov, ktorí cítia silu davu a myslia si, že ich šibnuté názory získajú váhu. Jedna asi 40-ročná ženská nám vysvetľovala, ako všetko ovládajú židia, ako skúpili už polovicu Budapešti tak, že ju už volajú Júdapešť. Ešte zahlásila, že nejaký Gyurcsányov strýko sa podieľal na zabití pápeža. Tak neviem, myslela ten Agcov pokus zastreliť Jána Pavla II. alebo náhlu smrť jeho predchodcu? Konšpiračná bola dosť aj na oboje.
Ďalšia bezzubá vyškerená k nám prišla tvrdiť, že za to môže sex, pornografia a erotika, ktoré sú úplne všade. Aby svojím slovám dodala váhu, začala si hladkať prsia. Keď sa pritom ešte usmiala tými dvoma zubami, utekal som rýchlejšie, ako pred slzákom.
Finále na námestí
Chuligáni hádzali na policajtov fľaše a kamene, podpaľovali smeti, na ulice kopili kontajnery, kvetináče, lavičky a zábradlia. Občas sa nejaký debil otočil aj na ľudí, čo sa držali vzadu za nimi - asi len tak pre srandu. Problém bol v tom, že letiaci predmet sa v noci ťažko sleduje. Ja som tiež zaregistroval, ako sa jeden zo skupiny hádzačov otočil a napriahol smerom k nám. Nič som nevidel, tak som sa len pritisol k stene. Dva metre odo mňa drblo čelné sklo na odparkovanom aute. Podobných srandičiek som zažil viac, ale obišiel som bez ujmy na zdraví. Fotograf dostal fľašku do pleca a videl kameramana, ktorý sa po zásahu do hlavy porúčal krvavý k zemi.
Atmosféra začínala byť na zaplakanie. Policajti okrem sprejov mali aj granátomety so slzákom. Plynové granáty strieľali tak, aby sa od stien domov odrážali medzi výtržníkov. Robilo to slušné rany. O steny strieľali zjavne preto, lebo mali príliš veľký dostrel. Neskôr som videl jeden granát, ktorý voľne preletel celé námestie a skončil úplne v prdeli. Ten plyn bol strašný bastard. Vo vzduchu sa držal pekelne dlho a cítiť ho bolo aj keď už bola ulica úplne vymetená a policajti s chuligánmi sa dávno naháňali niekde inde.
Behanie po uliciach trvalo asi dve hodinky. Aj napriek zdanlivému chaosu však polícia asi mala plán. Demonštrantov nakoniec dostali na námestie Lujzy Blahovej. Tí si mysleli, že majú navrch, veď sa ich tam sústredilo veľa. Prestali pred policajtami utekať. Dokonca podpálili Molotovovým koktejlom jednu policajnú Octaviu. Tí kreténi sa potom zhrčili okolo a vyskakovali. Mali šťastie, že búchali iba pneumatiky a nie nádrž. Ich víťazné ryčanie však bolo labuťou piesňou. Polícia dokončila obchvat a zasiahla. Pekne z viacerých strán naraz, aj s vodnými delami. Fľaše lietali tak husto, že ich bola plná obloha. Teraz sa dali pekne sledovať, lebo námestie bolo dobre osvetlené a fľaše sa pekne leskli na vrchole balistickej krivky. Skínom nič nepomohlo. Policajti celú demošku rozbili na prach
Sledoval som zozadu postupujúci policajný kordón, ako vytláčal tvrdé jadro na hlavnej ulici. Na zemi ostal neuveriteľný bordel. Súvislá vrstva sklených črepín. Sem-tam nejaký policajt sedel krvavý opretý o stenu, sem-tam priviedli nejakého zmláteného zatknutého. Tí boli väčšinou ešte krvavejší. To už policajti mali nervy v kýbli a mávali obuškami naľavo-napravo. Tak som pre istotu stále ukazoval preukaz.
Časť zranených naložili do sanitiek, časť išla po vlastných. Občas sa im ušlo obuškom nenápadne pod rebrá. Videl som, ako viedli jedného s rukami spútanými za chrbtom. Dvaja policajti ho držali za plecia. Metal sa a vzpieral. Tak ho tí dvaja nechali „vyšmyknúť sa“ tak, aby ksichtom narazil na tretieho ťažkoodenca pred nimi. Potom skrotol. Ktovie, čo s nimi porobili za zavretými dverami.
Dve veci mi bránia, aby som tie vymleté hlavy označil za úplné zvieratá:
Po prvé, nechávali voľný priechod hasičom a sanitkám. Požiarnici boli na mieste väčšinou hneď, ako niečo podpálili. A oni ich nechali. Dokonca aj tú policajnú Octaviu došli uhasiť za nejaké dve-tri minúty. Požiarnikov nikto nenapadol.
Po druhé, nerozbíjali výklady a okná a nerabovali. Aj keď reportérka STV pekne z diaľky „akčne“ hlásila, že počuje rozbíjanie výkladov, musím ju poopraviť – aj lietajúce fľaše dokážu pekne rinčať. Pýtal som sa ďalších dvoch ľudí, ktorí sledovali demošku oddelene odo mňa. Nikto z nás žiadny rozbitý výklad nevidel. A to sme prešli kopu ulíc a na niektorých boli veľmi lákavé ciele – veľké obchody a presklené priečelia hotelov.
Krátko po tretej bol koniec. Domov sme došli o šiestej. A o jedenástej, hybaj naspäť do práce...
P.S.: Potom ma už len nahnevalo zistenie, že AIF bol v niektorých momentoch asi sto metrov odo mňa, ale nevedeli sme o sebe.
Istí vesmírni ľudkovia boli celkom obľúbení Inčučunovým dedom, ktorého blog Old Shaky Hand už odpočíva v pokoji. Ale som si istý, že toto by sa mu páčilo.
Template by motime.com | header image credit: Markus Gann © www.begann.de