Every night and every morn Some to misery are born. Every morn and every night Some are born to sweet delight. Some are born to sweet delight, Some are born to endless night.
etka on Aprílové kačičky...
bajaja on Nový odkaz
etka on Nový odkaz
Mo'nonymous on Nový odkaz
etka on Nový odkaz
AIF
Aprilka
etka
Fetiak
Garfield for President!!!
Germa
Junara
Kozo
Matisak
Nightclub
Old Shakyhand
Pár dobrých fejtónov
Ruziklan
Sovietsky surrealizmus v reáli
Thor
Tomass
Umbrelka
ZZ
today
May 2008
April 2008
March 2008
February 2008
January 2008
December 2007
October 2007
June 2007
May 2007
April 2007
March 2007
February 2007
January 2007
December 2006
November 2006
October 2006
September 2006
August 2006
July 2006
June 2006
May 2006
March 2006
February 2006
January 2006
December 2005
November 2005
October 2005
September 2005
visited *loading* times
Vždy som si (naivne) myslel, že čím ďalej niečo posielam, tým je to drahšie. Preto ma zakaždým fascinuje, že balíky do Nemecka sú drahšie, ako do USA. Viem, že sem chodia ekonomicky zdatnejší ľudia, ako som ja. Môžete mi niekto túto záhadu vysvetliť, prosím?
Napr. do Kalifornie prejde taký balík len na americkom území väčšiu štreku ako povedzme odtiaľto do Berlína a pritom je lacnejší ako v rámci EÚ. Alebo som hlúpy a nejaká skrytá logika v tom predsa len je?
Tak sa nám blíži koniec roka, čas bilancovania, bla bla bla. Ja by som chcel dobehnúť jeden veľmi starý rest. Takže budem bilancovať niečo spred nejakých siedmych rokov. Dúfam, že sa za to na mňa nenahneváte... Je to jedna z tých ciest, na ktorých som si chcel písať denník, ale vtedy som sa k tomu nedostal, pretože som žil o trochu rýchlejšie a na také taľafatky som nemal čas. Zaujímavé, teraz žijem pomalšie, ale nemám pocit, že by som mal nejak viacej času...
A ešte čosi - bude to príšerne dlhé a preto to budem písať na etapy. (Možno tak aspoň niekoho udržím v napätí).
Tu to máte:
Predslov
Pred dávnymi a dávnymi rokmi v jednej nie veľmi vzdialenej galaxii boli jediným dopravným prostriedkom človeka a jeho predchodcov iba vlastné nohy. Pretože som pred onými siedmymi rokmi ešte nebol taký usadený, nechal som sa ukecať na jednu akciu v štýle "s batohom cez hory". Mali sme ísť traja, ale z dôvodov, ktoré objasním neskôr, sme skončili dvaja - ja a kamarát Pepe.
Deň prvý alebo Všade sú medvede
Jedného pekného letného dňa sme sa dopravili stopom do Zvolena. Doma som to nestíhal s prípravami. Spacák som si požičal (ružový od kamarátky) a karimatku som vôbec nemal. Preto sme nabehli do nejakého obchodného domu, kde som si ju kúpil - pri výbere jednoznačne vyhrala ružová, aby mi ladila so spacákom.
Nasledoval presun autobusom do Detvy, kde sme zistili, že majú lacné pivo. Preto sa nám veľmi nechcelo pokračovať a túru sme naozaj začali až o štvrtej poobede. V Detve mali na každom rohu obrázky medveďov, čo v nás vyvolávalo mierne obavy. Zažehnali sme ich patričným vtipkovaním. Cieľ dostať sa v prvý deň na Poľanu sme však vďaka pochopiteľnému zdržaniu nesplnili. Keď už sa dosť stmievalo, hodili sme sa do nejakých kríkov pri cestičke. Noc sme strávili v spoločnosti nejakých šuchotajúcich tvorčekov. Nemám ani tušenia, čo to bolo.
Deň druhý alebo Nie je medveď ako medveď
Ráno sme sa zobudili, pobalili a pokračovali. Horský hotel Poľana a pekne upravené lúčky okolo neho boli asi desať minút chôdze ďalej...
Tak sme si na tých lúčkach aspoň urobili jedlo (Pepe mal nový varič a veľmi sa z neho vytešoval, v čom som mu samozrejme nebránil. Mimochodom, ten varič bol na tuhý lieh zvaný Pepo). V hoteli sme si dali ďalšie pivo. Pri posedení nás mimoriadne zaujal obrovský medveď namaľovaný cez celú stenu. Opäť došlo na myšlienky o možnom stretnutí s dotyčným zverom. Skončilo to vtipmi typu: "Kde ho uvaríme, keď máme iba malý kotlík..."
Pokračovali sme po hrebeni s peknými výhľadmi. Došli sme až do Kamenistej doliny, ktorá je asi najdlhšia na Slovensku. Je plná stôp po technických pamiatkach. Je v nej múr priehrady z 19. storočia, násypy a mosty po lesnej úzkokoľajnej železničke, ktorá išla do Hronca a Podbrezovej. My sme si ju zvolili za miesto druhého prespatia. Našli sme si pekne zakrytú lúčku (tentoraz ešte za svetla), uvarili čaj, rozložili spacáky a dobrú noc...
Asi po polhodine nás už z polospánku prebrali čudné zvuky. Na druhom konci lúky sme v jasnom mesačnom svite zbadali nejakú obrovskú pologuľu vyčnievajúcu z metrovej trávy, ako sa k nám pomaly šinie a pri tom strašne ručí a funí. Na reči o malom kotlíku sme okamžite zabudli. Vybehli sme zo spacákov a hľadali spásu pod stromami. Keď sa masa mäsa stále blížila, začali sme šplhať. Môj strom mal najnižšie konáre vyššie, ako som dosiahol. Nuž som vyskočil, zachytil sa rukami tých najspodnejších, vyšvihol som sa, nohami zakvačil o tie vyššie a už som sa ťahal hore. Dodnes nechápem, ako som pri mojej telesnej stavbe dokázal podať takýto tarzanovský výkon. Môj strom po nejakých troch metroch skončil (bol zlomený) a tak som sa aspoň posadil na posledné konáre a poobzeral sa. Dobre, že som to neurobil skôr, pretože Pepe zvolil inú techniku lezenia - svoj strom oblapil nohami aj rukami a postupne sa posúval hore. Ak by som ho pri tom sledoval, tak asi od smiechu spadnem.
Ja som nemal žiadny výhľad, Pepe bol na strome bližšie ku kraju lúky, tak mi hlásil, čo sa tam deje.
"Funí pri našich veciach!"
"Teraz prišli ešte dva menšie!"
No zbohom, medvedica s mladými, to sme dopadli - hovorím si. Odlomil som si aspoň takú 30-centimetrovú halúzku, reku, keď za mnou polezie, tak ju pichnem do oka.
Dotyčný ručiaci a fučiaci tvor sa asi po piatich minútach rozhodol ukázať, kto je tu pánom. Vbehol pod stromy a poriadne nám tam zadupal. Pozerám, medveď asi nebude strakatý a rohatý. Z nášho medvedieho prízraku sa vykľul býk, ktorý si na lúku priviedol dve kravky a my sme mu prekážali. Našťastie, keď dokázal, že je šéfom, tak sa diskrétne vzdialil a umožnil nám čestný ústup.
To ešte len bolo peklo. Zo spacáku som vybehol v ponožkách a keď som zo stromu zoskakoval, cítil som každú halúzku na zemi. Zaujímavé, predtým mi to nevadilo... Keď sme napochytro pozbierali veci, pobrali sme sa o lúku ďalej. Býk nás pritom ostražito s odstupom sledoval.
O nejakej jedenástej v noci sme sa ukladali znovu spať. O medveďoch ani iných tvoroch sme už celú cestu ani slovkom nežartovali.
Deň tretí alebo Svinský Vepor
Tak pokračujeme ďalej. (Pozor! Dnešný diel bude v súlade s predvianočnou náladou, čiže všetko, len nie veselé...).
Prespať v Kamenistej doline nebol práve najlepší nápad, a to nielen pre medvede/býky. Ráno tam bola celkom slušná kosa - neďaleký potok a slnko za kopcom je ďábelská ranná kombinácia. Tak sme sa išli zohriať do Sihly na pivo. Z dediny sme pokračovali ďalej krížom cez hlavnú cestu z Brezna cez ďalšiu osadu. Myslím, že sa volala Kysuca, ale nie som si istý. Bol to živý príklad vymierajúcej dediny. Viedla do nej iba poľná cesta, väčšina domov sa rozpadávala, iba zopár bolo obývaných. Depresívny pohľad.
Ešte depresívnejší pohľad nás čakal na obzore. Už deň predtým sme s obavami sledovali poriadne špicatý kopec, ktorý na horizonte vyčnieval spomedzi ostatných mierumilovne zaoblených pahorkov. Tajne sme dúfali, že naša naplánovaná cesta sa mu vyhne, vyzeral, že je bokom od trasy. Naše nádeje však boli márne. Bol to on - Klenovský Vepor! Stupák jak sviňa. Navyše som mal dosť doriadené päty zo zle zvolených topánok (popíšem neskôr). Navrch sme sa vytrepali doslova ako slimáky - plazením.
Chvíľu sme ležali len tak v tráve a obdivovali plechového Jánošíka (či iného hôrneho chlapca), ktorého tam niekto dokázal vyniesť a osadiť. Potom sme zožrali plechovku ananásu, ktorú som zobral ako prémiu pre prípad, že zdoláme nejaký vrchol. No a potom sme sa pozreli do vrcholovej knihy, ktorá bola schovaná pri Jánošíkovi. A to nás dorazilo.
Na cestu mal s nami ísť ešte kamarát Ján, ktorý však asi mesiac predtým zomrel pri autonehode. Pozreli sme sa do knihy na dátumy, čo sa dialo na kopci vtedy, keď mal nehodu a keď mal pohreb. V jeden deň tam bol veľký nápis "Sbohem Janko!", potom tam bolo niečo ako "Spomíname!" a ešte niečo. Všetko sa samozrejme dalo vysvetliť (napríklad to Sbohem Janko si nejaký Česi pomýlili krstné meno toho Jánošíka), nám to však pripadalo pekne záhrobné.
Pri porovnaní s rýchlosťou výstupu sme z Vepra skoro utekali. Mimochodom, obaja máme odvtedy problémy s kolenami, pri zostupoch dostávali s tými batohmi na chrbte pekne zabrať. Cestou sme ešte našli v lese hrob partizána s prehrdzavenou prilbou na kríži. Večer sme skončili v senníku pri nejakej chatke.
To je pre dnešok všetko, sľubujem, že nabudúce to bude veselšie!
Deň štvrtý alebo Plamenné rituály
Pri chatke bol aj prameň, z ktorého tiekla voda do dreveného korýtka - takže sme sa po troch dňoch ako-tak umyli.
Pri Polhore sme prešli cestu a železnicu a pokračovali sme na Fabovu Hoľu. Na jednom úseku bol podobný strmák ako na Vepor. Tiež sme ho ledva vyšli, ale kompót v plechovke sa už minul. Prešliapali sme popri Stožkách až k turistickej útulni zhruba uprostred Muránskej planiny. Pod týmto názvom sa skrýval voľne prístupný zrub s pričňami. Opäť nás čakala noc pod strechou a dokonca v spoločnosti. Pred nami tam už zakotvili dve české dvojice - jeden párik, ktorý z Muránskej planiny odchádzal loziť do Rumunska a dve baby z Liberca. Večer sme s nimi prekecali pri ohníčku, čo nám mimoriadne pomohlo zažehnať ponorkovú chorobu. Keď sa všetci pobrali spať, pripadla nám úloha uhasiť oheň (vodou z fľašky, aby si niekto nemyslel). Ale ejha! Plamene síce zmizli, ale v polenách ostali uhlíky a zdvihol sa silný vietor, ktorý do nich dúchal. Tak sme zobrali palice a po tých polenách tĺkli, kým v nich žiadne uhlíky nezostali.
Deň piaty alebo Vysvetlenie plamenných rituálov
Keď sme sa ráno zobudili, párik mieriaci do Rumunska sa rýchlo vyparil a aj tie dve baby z Liberca na nás tak trochu rozpačito pozerali. Naveľa sa okľukami opýtali, že čo sme to vlastne pri tom ohni vyvádzali. Oni počuli zo zrubu iba trieskanie dreva a najprv si mysleli, že sme sa pobili (to asi tými náznakmi ponorkovej choroby), potom im napadlo, že tam robíme nejaké pohanské rituály, či čo.
Keď sme si to vysvetlili a naraňajkovali sa spolu, rozišli sme sa každý svojou cestou (ony išli do Brezna). My sme sa pobrali po planine smerom na Muráň. Kým v predchádzajúcich dňoch sme hodiny a hodiny nikoho nestretli, na Muránskej planine to miestami vyzeralo na turistickú dopravnú zápchu. Po prestávke na Muránskom hrade (tam bolo ľudí asi najviac) sme zliezli dole do dediny. Rozhodli sme sa, že sa poberieme autobusom do Červenej Skaly. Predtým sme však vyskúšali obidve krčmy pri zastávke. Do Červenej Skaly sme prišli okolo deviatej večer a chceli sme pokračovať smerom na Telgárt, ale to by bolo priveľa. Zo stanice odchádzal už iba jeden vlak - opačným smerom. Tak sme v staničnej krčme sledovali pár bratislavských skinhedov, ako chcú do jeho odchodu stihnúť vypiť čo najviac lacného alkoholu. Keď sa jeden z nich širokým oblúkom postavil, prevrátil pár stoličiek a našťastie stihol pred hlavným číslom vybehnúť von, krčmárka to okomentovala lakonicky: "Tí Blaváci vôbec nevedia piť!" a poslala jedného štamgasta (zjavne mal najväčšiu sekeru), aby to pred dverami poutieral. Páchateľ medzitým značkoval široké okolie, ale to nebolo priamo na vstupe do krčmy.
Keď skíni naložili padlého kamaráta do vlaku a ten odišiel, osameli sme. Železničiarsky dedulo nás poslal preč zo stanice, tak sme opäť spali pod širákom asi sto metrov od hlavnej cesty.
Odbočka k Rudému Šutru
Na tomto mieste spomeniem historku, ktorá sa pred rokmi tradovala na Horehroní. Jeden chlapík z Červenej Skaly odišiel pracovať do Česka a veľmi rýchlo sa tam naučil "mluvit". Dokonca keď sa vracal domov, tak si pýtal na lístok do stanice "Rudý Šutr". Mne sa toto pomenovanie vždy páčilo. Pripomínalo mi to nejakého westernového hrdinu. Nože si vyskúšajte, ako to znie: Rudi Šutr. Dobré, nie?
Deň šiesty a siedmy alebo Bič boží
Ráno sme zistili, že na mieste, kde sme v Červenej Skale prespali, bola asi najväčšia koncentrácia pavúkov na Slovensku. Poznám ľudí, ktorí by tam asi všetky veci nechali a utiekli. Našťastie, moja arachnofóbia nie je veľmi rozvinutá, takže som ich vyprášil zo spacáku, potom aj z karimatky a potom opäť zo spacáku, kam tie potvory medzitým opäť naliezli.
Odviezli sme sa vlakom do stanice Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorú si Pepe musel pozrieť. Ja som v nej bol už asi päťkrát, tak som sa vyvaľoval vonku a čakal naňho. Potom sme prešli do dedinky Stratená. Po predchádzajúcej túre to bola len taká vychádzka. Stratená je fakt stratená medzi skalami. Po doterajšej pomerne jednotvárnej konzumácii voda - pivo - voda - pivo som sa v miestnej krčme rozhodol pre kofolu. Pridali sme sa k skupinke Čechov, ktorí sa tam tiež stratili medzi skalami. Pri debate sme sa dostali až k Majorovi Zemanovi, ktorého práve vtedy opäť vysielali a vyvolalo to v tom čase kontroverzné reakcie. Jeden z posledných dielov sa volal Mimikry a Lábus v ňom hral vlasatého undergroundového hudobníka a feťáka. Nakoniec sme tam v tej dedinskej krčme pri kofole vyspevovali Bič boží, ústrednú melódiu dotyčnej časti.
I pobrali sme sa ďalej. Opäť vychádzkovým tempom sme dorazili do kempu v Dedinkách, kde Pepe zo svojho bezodného batoha vytiahol stan, resp. ministan pre jednu osobu. Predtým, keď sme každý deň šliapali, sa mu ho nechcelo vyťahovať. Zmestili sme sa doň obaja aj s batohmi, čo sa mi spätne zdá ako najväčší zázrak.
Oba večery v kempe sme strávili s poľským manželským párom Elou a Jacekom na pive. Oni rozprávali po poľsky, my po slovensky a rozumeli sme si. Medzitým sme sa cez deň iba vyvaľovali a okúpali sa v priehrade. Hovorí sa, že je najstudenejšia na Slovensku a asi to nie sú iba plané reči. Brrrr.
Deň ôsmy alebo potopa
Nastal čas návratu. Predtým sme však ešte museli preliezť cez Slovenský raj. Ráno sme vyšli z Dediniek cez Geravy, pri Tomášovskom výhľade (pre záujemcov - nadmorská výška je pekelných 666 metrov)sme zabočili na Čingov a niekedy poobede sme boli v Smižanoch. Odtiaľ sme sa odviezli vlakom do Popradu, prešli na koniec mesta a začali stopovať smerom na západ. Do večera sme došli iba do Tatranskej Štrby a tak sme sa začali obzerať po príhodnom mieste na spanie. Našli sme ho na konci Štrby pri stromoch medzi cestou a železnicou - a neboli sme sami. Pred nami sa tam už usadila partia Čechov. Pridali sme sa k nim a začali sme hrať karty. Že niečo nie je v poriadku, naznačila divná žiara prichádzajúca niekde z boku. Keď som sa obzrel, uvidel som svietiacu guľu, ako narazila do stožiara elektrického vedenia. Fakt si nie som istý, ale asi som videl guľový blesk. Celá Tatranská Štrba sa ihneď ponorila do tmy. My sme ďalej hrali karty pri baterkách. Okolo desiatej začalo popŕchať, tak sme postavili stan. Česi si zbalili spacáky a išli na neďaleké stavenisko nejakej chaty. A urobili dobre!
My sme sa totiž uložili spať v bezpečí nášho stanu, keď okolo tretej ráno prišla poriadna búrka. Vietor vytrhol pár šnúr od kolíkov, takže stan sa zvalil na nás a okamžite sa doň valila voda. Kým sme stan opäť ako tak upevnili, natieklo dnu pár centimetrov. Spať sa nedalo, tak sme asi dve hodiny do svitania len tak ležali vo vode. A povedal by som, že sme tam na chvíľu mali vlastnú najstudenejšiu priehradu na Slovensku...
Deň deviaty alebo Všade sú muchy
Tak tu je ten sľubovaný pikantný záver. Pozor! Kto čaká zvrhlé nechtunosti, dočká sa iba nechutností. Keď prestalo pršať a my sme sa ako-tak vysušili, pobrali sme sa domov. Všetkých čitateľov sklamem, ale cesta bola úpne obyčajná. Stopli sme v Štrbe jeden kamión, ktorý sme potom v Partizánskej Ľupči (medzi Mikulášom a Ružomberkom) pomohli naložiť doskami. Kamionista nás za to odviezol až domov.
A teraz k tomu pikantnému. Toto slovo má podľa slovníka dva významy:
1. zmyselne dráždivý
2. prenikavý, ostrý
Tak nás sa týkal, žiaľ, len ten druhý význam. Posledných deväť dní sme mali iba dve príležitosti na akú-takú očistu, takže si to viete predstaviť. Cestou sme si robili srandu z rojov múch, že nás asi sledujú. Keď som však konečne doma ležal vo vani a pozoroval som tie odplavujúce sa nánosy špiny, pochopil som, že to nebola sranda. Tie potvory po nás naozaj išli! :-)
Záver
Obyčajne býva na konci bájky nejaké to poučenie. Ja som si tiež zopár skúseností odniesol. S Pepem sme sa zhodli, že cca 100 km šliapanie cez hory s batohmi už nikdy dobrovoľne neabsolvujeme. Odvtedy som išiel na túru nanajvýš na dva dni, s jedným prespatím v lese.
Dobrá príprava je tiež dôležitá. Ja som si zobral také staršie turistické topánky, že ich definitívne dorazím. Namiesto toho skoro dorazili mňa. Nevšimol som si totiž, že sú dosť vydraté aj vnútri a v priebehu druhého dňa vložku prerazili také kovové skoby, ktoré držali podrážku. Výsledkom boli do krvi zodraté päty a zvyšok cesty som absolvoval v teniskách. Keď som sa doma vybaľoval, na spodku batohu som našiel tie topánky a hneď som ich vyhodil.
Ponaučenie? Nikdy so sebou nevláčte sedem dní topánky, ktoré chcete vyhodiť...
Nie, nie - teraz nejdem nadávať na svoju domovinu. Toto je popis obyčajnej reality.
Pred osemdesiatimi rokmi si niekto zmyslel, že sa narodí. V rámci najnovších rodinných povinností som si teda zmyslel, že sa v piatok vyberiem smerom na východ. Piatkový termín však zjavne kolidoval s vyšším plánmi, ktoré mali v úmysle zoslať na Slovensko oheň a síru, eeee, resp. sneh a vietor. Keď som o druhej poobede vyrazil z Bratislavy, vyzeralo to, že budem môcť písať o veľmi dobrodružnej plavbe naprieč Slovenskom. No, dopadlo to trochu inak. Tá plavba bola náročná najmä na trpezlivosť.
Pred Považskou Bystricou sa končí diaľnica. Jej dva pruhy sa spájajú so starou cestou a v kombinácii s piatkovým premnožením kamiónov to znamenalo neuveriteľnú zápchu. Posun o tri kilometre za tri hodiny. Sto metrov na jednotke a potom desať minút státia. A to tam ešte nesnežilo! Ani odskočiť za zvodidlo sa veľmi nedalo - na moste je to trochu problém. Čas sa dal krátiť počúvaním autorádia. Upozornenia, že v PB sa zdržím 45 minút mi však po troch hodinách už dosť liezli na nervy. Podobne ma iritovala značka obmedzujúca rýchlosť na 100 km/h, keď som na ňu asi štvrťhodinu tupo zíral. Keď som sa z rádia dopočul, že pri Liptovskom Mikuláši môžem rátať so zdržaním asi dve hodiny, vynásobil som to považskobystrickým koeficientom reality a hneď ako sa dalo, som to otočil (pred sebou som mal výhľad na cca 2 km zapchatej cesty). A nebol som sám.
Podľa rozhlasu boli policajti opäť vyrojení na cestách v rámci dopravno-bezpečnostnej akcie Jastrab. Tú zápchu som ich však organizovať nevidel. Ale to je pochopiteľné, tam by na pokutách za rýchlosť predvianočné príspevky veľmi nevybrali. Prekvapujúcim pozitívom bol pre mňa fakt, že všetci pokojne čakali a až na zopár výnimiek sa nikto netlačil dopredu po krajnici.
Po noci strávenej v Trenčíne sme sa v sobotu ráno vydali na pokračovanie. Až po diaľnicu za Ružomberkom to šlo bez problémov, tam nás odklonili na starú cestu. Diaľnica bola upchatá kamiónmi na letných galuskách. V Liptovskom Mikuláši sa opäť vyznamenali policajti. Na diaľničnom privádzači po nich nebola ani stopa, tak som išiel ďalej, naivne si mysliac, že tento úsek už je voľný. Omyl! Policajti ho blokovali, ale až úplne dole pri diaľnici. Tak som mohol po tom privádzači vycúvať naspäť a vrátiť sa na starú cestu.
Na diaľnicu púšťali až pri Východnej. Síce nebola odhrnutá (ale to cesty v okrese LM nie sú nikdy, keď tade v zime idem), ale až po Hybe sa dalo. Potom sa opäť upchala kamiónmi. Ďalšie dve hodiny pomalého posunovania, ale za Svitom bola predo mnou odrazu prázdna čistá cesta. Za tieto dve hodiny som však zistil, ako dopravné kalamity vznikajú. Tu už síce policajti organizovali dopravu a púšťali striedavo raz jeden pruh a raz druhý, ale našla sa kopa chytrákov, čo na to kašľali. Predstavte si, že v jednom pruhu cesty stojí auto za autom s minimálnymi rozostupmi. Asi desať ľudí naraz sa ich rozhodne predbehnúť, veď ten druhý pruh je voľný. Vtom sa oproti objaví kolóna, ktorú práve pustili policajti. Tých desať debilov sa nemá kam zaradiť, a tak stojí aj pruh, ktorý mal ísť. A takto sa to pravidelne opakovalo.
Nuž, ale napokon som sa na ten východ dostal. Ľudo síce svojho času povedal, že "Naspäť cesta nemožná", mne sa však v nedeľu išlo naspäť celkom dobre (až na sústavne sa upchávajúce ostrekovače a špinavé sklá). Po 15 víkendových hodinách za volantom cez pol Slovenska môžem povedať, že najhoršie bolo zasnežené pondelkové ráno v Bratislave. To bolo naozaj adrenalínové dobrodružstvo!
Dve výborné kačičky takmer unikli mojej pozornosti, ale niet nad posedenie pri jedličke (rozumej pri pive) s priateľmi, ktorí mi ich pripomenuli. Postarali sa o ne rovným dielom všetky dve slovenské tlačové agentúry. A obe boli v titulku. Tu sú:
Sonda objavila pod povrchom Marsu stopy Marsu.
Irán sa nevzdá práva na obohacovanie Iránu.
Obe ma celkom pobavili a pritom sú z čisto formálneho hľadiska správne. Na to, že pod povrchom Marsu sú aspoň aké-také stopy Marsu by som bol ochotný si aj vsadiť, a podobne som si istý, že Iránci nechcú ochudobňovať sami seba.
P.S.: Priznám sa, že aj mne sa takmer podaril veľmi pekný preklep - namiesto Bush starší Bush straší... :-)
Približne posledný rok sa mi vôbec nič nesnívalo (ak aj náhodou áno, nič som si nepamätal). Za posledné dva týždne sa však so snami roztrhlo vrece, a dokonca si ich aj pamätám!
Začalo sa to snom o núdzovom pristátí lietadla na futbalovom ihrisku v Trenčíne (pre záujemcov: bol to Iljušin 14). Išiel som práve okolo a celé som to videl. Hneď som volal kolegovi, o ktorom som vedel, že je práve v robote, nech mi ihneď zavolá naspäť, že mám spravodajskú senzáciu. No a on mi nezavolal. Na druhý deň som mu za to (už v reáli) vynadal.
Ďalší sen bol tiež pracovný. Zavolal mi v ňom šéf a poďakoval sa nám (prvá absurdita) za vynikajúce spracovanie parlamentných volieb v Egypte (čo je asi ešte menej pravdepodobnejšie, ako to, že by sa nášmu oddeleniu poďakoval).
Potom to už išlo klasicky - pred niekým som unikal tajnými chodbami v starom dome. To sa mi predtým snívalo každú chvíľu. Druhý klasický sen o tom, že som partizán a v lese strieľam Nemcov, sa ešte nedostavil (Škoda, ten mám rád).
Dnes poobede som si zdriemol a snívalo sa mi, že som na svoj blog napísal niečo o jednom kontroverznom chlapíkovi a mal som na to kopu negatívnych aj pozitívnych reakcií. Ale preboha, kto je to Theodore Heydrich?
Template by motime.com | header image credit: Markus Gann © www.begann.de