Every night and every morn Some to misery are born. Every morn and every night Some are born to sweet delight. Some are born to sweet delight, Some are born to endless night.
etka on Aprílové kačičky...
bajaja on Nový odkaz
etka on Nový odkaz
Mo'nonymous on Nový odkaz
etka on Nový odkaz
AIF
Aprilka
etka
Fetiak
Garfield for President!!!
Germa
Junara
Kozo
Matisak
Nightclub
Old Shakyhand
Pár dobrých fejtónov
Ruziklan
Sovietsky surrealizmus v reáli
Thor
Tomass
Umbrelka
ZZ
today
May 2008
April 2008
March 2008
February 2008
January 2008
December 2007
October 2007
June 2007
May 2007
April 2007
March 2007
February 2007
January 2007
December 2006
November 2006
October 2006
September 2006
August 2006
July 2006
June 2006
May 2006
March 2006
February 2006
January 2006
December 2005
November 2005
October 2005
September 2005
visited *loading* times
Ľudia si obyčajne myslia, že som stále naštvaný. Darmo im vysvetľujem, že to nie je pravda, že ja sa tak normálne tvárim a nič mi nie je. Neustále sa ma vypytujú, čo sa mi stalo. Keďže sa iba veľmi zriedka naozaj naštvem, sám som to nemal veľmi s čím porovnať a pomaly som im začínal veriť, že sa naozaj tvárim permanentne naštvano. Dnes som sa však presvedčil, že to ani zďaleka nie je pravda.
Začalo sa to v obchode. Najprv ma nahnevalo zopár ľudí a potom, keď som sa dostal na rad, teta za pultom sa na mňa pozrela a začala sa mi z ničoho nič ospravedlňovať aj za to, za čo nemohla. Trochu ma to prekvapilo, ale deň sa ešte len začínal. Išiel som na poštu poslať balík do cudziny.
Slečna za prepážkou sa ma pýta: "Kam to bude?"
"USA," odpovedám.
Slečna za prepážkou sa začne prehrabávať v príručkách a po chvíli sa pýta druhej slečny za prepážkou: "Čo je to to USA?"
"Čo ja viem, ja som nebola dobrá zo zemepisu," hovorí nato druhá slečna za prepážkou.
Po chvíli ďalšieho hľadania našli cenník do Spojených štátov amerických a mohol som vypísať sprievodku. Ešte som musel vysvetliť, že k balíku by malo byť priložené aj colné vyhlásenie, a že je to taký zelený papierik, a že ho tam isto majú. Keď ich slečna našla v skrinke celú kopu a jeden som monol vyplniť, odišiel som z neistým pocitom, či sa môj balík dostane aspoň za hranice, nie to ešte za veľkú mláku.
V takomto rozjímaní som zašiel do banky zameniť si peniaze. Ešte stále zamyslený nad osudom svojho balíka som podal slečne za prepážkou v banke (to je už tretia v tomto príspevku!) občiansky preukaz a peniaze. Slečna sa na mňa pozrela, profesionálny úsmev okamžite zmizol a začala sa tváriť mierne neisto. Nato skontrolovala pod ultrafialovou lampou môj občiansky a peniaze uložila do pokladne bez toho, aby sa na ne čo i len pozrela.
Je to tak. Môj bežný výraz je naozaj normálny a neutrálny. Musím tiež začať poriadne trénovať ten dnešný výzor. Pan Hodný je síce nedostihnuteľný vzor, ale ten pocit aj tak stojí za to.
Mám dilemu. Keď SME napísalo 7. septembra na titulke o použití slovenských trhavín pri vražde Rafika Harírího, v celom článku sa o ňom písalo ako o libanonskom premiérovi. Tým aj bol - v rokoch 1992-98 a potom 2000-04. V čase, keď ho zabili, bol už štyri mesiace expremiérom. Je to detail?
Na prekonanie takýchto problémov existujú v našom novinárstve viaceré zázračné formulky typu: "Koho to zaujíma?" či "Človeku z ulice je to jedno". Priznám sa, že aj keď sa mi nepáčia, mám chuť sa k nim tentoraz prikloniť. Keď si však predstavím, že by niekto spáchal atentát povedzme na Mečiara, a písalo by sa o tom ako o vražde slovenského premiéra, asi by to nebolo celkom kóšer, že?
Mimoriadne ma zaujal komentár Martina Pavlanského v Pravde z 12. septembra. Pod názvom "Terorizmus musí odsúdiť islamský svet, nie my" píše kopu vecí, s ktorými sa nedá nesúhlasiť. Napísal však aj niečo, z čoho mi je dosť zle.
Je úžasné sledovať, ako sa z kadejakého duševného maloroľníka stane oslavovaná postava iba preto, že zomrel, alebo ešte lepšie, bol zavraždený. Takým sa mi začína javiť aj prípad holandského filmára Thea van Gogha, ktorého M. Pavlanský vo svojom komentári zaradil medzi "skutočných reformistov".
Citát: "Hlasy skutočných reformistov sa v islamskom svete ozývajú iba zriedka. To však neznamená, že neexistujú. Možno sa stále boja, aby neskončili podobne ako holandský dokumentarista Theo van Gogh. Náboženskí radikáli ho zavraždili po nakrútení filmu, ktorý mapoval násilie na ženách v islamskej komunite."
Problém je v tom, že van Gogha nezavraždili len pre jeho film. Dlhé roky s obľubou nehovoril moslimom inak ako "goatfucker". Nemal v zuboch iba ich. Jednej židovskej historičke povedal, že "má vlhké sny o tom, ako ju fuckuje Dr. Mengele. Lídrovi ľavicových Zelených želal nádor na mozgu, aby sa mohol ísť vychcať na jeho hrob.
Toto podľa mňa nie sú žiadne výroky reformátora, to sú obyčajné urážky od hlupáka. Nechcem sa zastávať ani moslimov, ani židov, ani socialistov, ale nemienim sa ani pozerať na idealizáciu Thea van Gogha. A dovolím si tvrdiť, že ak by v ktorejkoľvek dedinskej krčme na Slovensku začal niekoho nazývať kozojebom, skončil by s vidlami v chrbte. A páchateľovi by ešte uznali poľahčujúce okolnosti. Týmto nechcem obhajovať zabitie van Gogha, naopak, jeho vrah si doživotie určite zaslúžil. Chcem len povedať, že nič nie je čierno-biele, aj keď to tak vyzerá.
Kopu "sympatických" výrokov Thea van Gogha nájdete tu.
Už dlho som si chcel niekde spísať zoznam najlepších preklepov, ktoré som zachytil v slovenských médiách. Jednoznačne medzi nimi vedie zopár chuťovečiek agentúry TASR typu:
"...britské lietadlo sa zrútilo krátko pred štartom..."
"...na amerických letiskách zavádzajú snímače odtlačkov prsov..."
či "...nemecký kancelár sa v rámci cesty po nových spolkových krajinách stretol vo Františkových Lázňach s českým premiérom..."
V týchto prípadoch ide o nanajvýš úsmevné preklepy. Na zaplakanie sú však situácie, keď niekto píše o téme, v ktorej sa absolútne nevyzná a zakrýva to aspoň použitím odborne znejúcich termínov. Väčšinou to ani tak nie je chyba dotyčného pisateľa, ako redakcie, ktorá si nemôže dovoliť platiť ľudí špecializovaných na určité oblasti a tak musia byť jej zamestnanci odborníkmi na všetko a na nič.
V Pravde sme sa tak v prehľade výzbroje pred vojnou v Iraku mohli dočítať, že medzi irackými stíhačkami je aj typ An-2 (fakt stíhačka jak vyšitá 
), alebo "krátkopalné lietadlo" Matra Magic 2 (v skutočnosti raketa vzduch-vzduch krátkeho dosahu).
Podobne Nový Čas pred útokom na Irak odhalil, kde sú ukryté iracké zbrane hromadného ničenia. Správu o možnosti, že sú na nákladnej lodi v Perzskom zálive doplnili borci pamätnou fotkou. Nepopieram, bola akčná - z dverí letiaceho vrtuľníka mieril guľomet na plavidlo dole na hladine. K lodi smerovala veľká červená šípka s nápisom: "Tu ukryl Saddám svoje zbrane". Keď sa však človek lepšie pozrel na tú lodičku na fotke, tak sa z nej vykľula americká lietadlová loď triedy Nimitz. A je hneď jasné, prečo tie zbrane nenašli - veď pod sviečkou je najväčšia tma!
Absolútne triviálne chyby sa zas objavili minulý mesiac na strane zaujímavostí v Pravde. Správy s chybami napísala agentúra SITA a noviny ich bez úpravy prebrali. Jedna spomínala starostu Moskvy ako Juriho Luškova (žeby to mal byť Jurij Lužkov? - ach tie prepisy ruských mien z angličtiny), druhá správa zas hovorila o vedeckej štúdii o virtuálnej erotike. Názov štúdie bol uvedený v slovenčine a zároveň aj v origináli ako Internet a nová dospelosť (Internet and the New adultery). Schválne si pozrite v slovníku, čo znamená adultery.
Pred cestovanim hocikam si dobre pozrite svoj pas / ine ID. Ja som to neurobil, spoliehajuc sa na to, ze ved som s nim cestoval xx-krat. Ujo na pasovej kontrole v Bruseli vsak mal novu vecicku na skenovanie pasov a rozhodol sa ju vyskusat. A zistil, ze pod fotkou mam asi nejaku vzduchovu bublinku = sfalsoval som svoj cestovny doklad.
Do odletu mojho spoja ostavala hodina, ked ma odviedli bokom. Pas mi kontrolovali polhodinu, potom usudili, ze je v poriadku a povedali mi, ze mozem ist. Aj som mohol - akurat tak do ... Ani slovka ospravedlnenia som sa nedockal.
Na bruselskom letisku maju sest ramov s detektormi kovov a pred kazdym cakalo asi tisic ludi. Tak som si po chvili marneho tlacenia sa isiel vybavit letenku na dalsi spoj. Esteze teta v aerolinkach bola mila a este sa mi ospravedlnila, ze letia znovu az o sest hodin. A dodala, ze cakat v Bruseli je vsak iste lepsie ako v New Orleanse...
Brusel sa tak stal dalsim letiskom, z ktorym som sa mohol doverne zoznamit. Lietadla vzlietali a pristavali a vzlietali a pristavali... A ja som popritom zistil, ze aj v Belgicku sa najdu pekne zeny (co predtym moj kamarat rezolutne popieral) - vsetky chodia na bruselske letisko!
Template by motime.com | header image credit: Markus Gann © www.begann.de